Dotácie, ktoré brzdia: prečo sa obnova verejných budov na Slovensku zadrháva
- Jun 24
- 4 minút čítania
Vláda nedávno schválila plán obnovy štátnych budov. Počet budov, ktoré sa podľa neho majú obnoviť: nula. Rezort dopravy k tomu napriek tomu stihol natočiť propagačné video. Tento jediný detail, ktorý na debate zo série Zelená vízia pre Slovensko pripomenul Petr Robl z organizácie Budovy pre budúcnosť, povie o stave obnovy verejných budov viac než hodiny štatistík. Na jednej strane štát, ktorý nevie spoľahlivo vymenovať budovy vhodné na opravu. Na druhej samosprávy s projektmi za 800 miliónov eur pripravenými v šuflíku. A medzi nimi systém financovania, ktorý má obnovu poháňať – a namiesto toho ju dusí.
Ambiciózne ciele, ku ktorým chýba dôvera
Spúšťačom debaty bol nový zákon o energetickej efektívnosti z dielne ministerstva hospodárstva, ktorý práve prechádza pripomienkovým konaním. Nie je to novela, ale úplne nový predpis – už to samo naznačuje, aká veľká zmena sa chystá. Zákon zavádza pomerne odvážne záväzky: verejný sektor by mal každý rok znížiť spotrebu energie o 1,9 percenta a obnoviť tri percentá podlahovej plochy svojich budov. Platiť majú od októbra 2027.
Otázka, či to Slovensko zvládne, visela vo vzduchu od prvej minúty. Michal Ilovič zo Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry neskrýval skepsu: „Informácií, ktoré mám, sa nezdá, že by sme to mali stíhať, ale určite spravíme všetko preto, aby sa to stalo." Pomôcť má nový inštitút energetického manažéra vo verejných inštitúciách. Michal Ilovič priznal, že aj jeho vlastná agentúra svoju budovu „neprevádzkuje správne" – býva prekurovaná, chladenie je riešené nesystematicky. Priestor na úspory je teda doma takmer všade. Bez peňazí sa však podľa neho obnova nepohne.
Paradox: keď štedrá dotácia zabíja obnovu
Najprovokatívnejšiu tézu debaty vyslovil Petr Robl. Súčasný systém financovania, ktorého cieľom je obnovu podporovať, ju podľa neho paradoxne brzdí. Dôvod je nečakane jednoduchý. Keď štát ponúka deväťdesiat- až stopercentné granty, žiadny rozumný primátor či starosta sa nepustí do úveru ani do garantovanej energetickej služby. Politicky ani ekonomicky to nedáva zmysel – prečo si komplikovať život návratným financovaním, keď vedľa leží takmer plná dotácia. Lenže grantov je málo, dopyt mnohonásobne prevyšuje ponuku a obnova stojí.
Riešením je podľa Petra Robla zmeniť pomer: namiesto stopercentných grantov tlačiť na návratné, stabilné a kontinuálne financovanie, ideálne v kombinácii s garantovanými energetickými službami. To by samosprávam aj štátnym orgánom umožnilo pripravovať projekty v pokoji a kvalitne, nie v kŕčovitom režime, keď výzva príde a o pár mesiacov zmizne.
Šesť dverí pre jednu žiadosť
S financovaním súvisí druhý vážny problém – roztrieštenosť. Petr Robl vymenoval miesta, kde dnes správca verejnej budovy zháňa peniaze: agentúra, Environmentálny fond, Slovak Investment Holding, ministerstvo dopravy. Michal Ilovič mu zoznam doplnil o Úrad vlády a ministerstvo práce. Šesť, na konci debaty padlo aj číslo sedem – šesť až sedem inštitúcií financujúcich v podstate to isté.
Dôsledok je plytvanie, ktoré Michal Ilovič nazval „projektovým odpadom". V jednej výzve agentúry z roku 2023 prišlo 799 žiadostí, podporených bolo len 238 – sedemdesiat percent projektov teda skončilo nazmar. A keďže menšie obce nemajú vlastných úradníkov, platia externistu za prípravu žiadosti. Keď neuspejú u jedného poskytovateľa, platia druhýkrát u ďalšieho. Petr Robl preto navrhol jednoduchú vec: namiesto vyhlasovania stále nových výziev doliať peniaze do projektov, ktoré sú už vyhodnotené a pripravené.
Martin Janík z Environmentálneho fondu túto kritiku neodmietol, no doplnil druhú stranu mince. Podmienky výziev sa menia, lebo to vyžaduje trh, a každá nová výzva sa špecializuje na iný typ budov. Keby fond najprv dofinancoval všetky staré žiadosti, na roky by zablokoval vstup novým – možno kvalitnejším – projektom. Zhoda panovala aspoň na cieli: dotačné schémy treba zladiť a tematicky rozdeliť, aby si nekonkurovali a negenerovali odpad.
Bez dát sme slepí
Tretia myšlienka, ktorá sa vracala znova a znova: štát doslova nevie, čo vlastní. Nepozná presný počet svojich budov ani ich spotrebu. Pri najlepšom pozná fakturačné meradlo elektriny, plynu a vody – a tým to končí.
Kontrast vykreslil Martin Michalec zo Slovenských elektrární na príklade z developerského sveta. V bežnej plynovej kotolni pre stobytový dom majú približne dvadsať meradiel a vedia presne, ktoré zariadenie ako pracuje a koľko spotrebuje. Verejný sektor pritom často tvoria areály troch či štyroch budov, kde nikto netuší, koľko ktorá z nich spotrebuje tepla – o jednotlivých poschodiach ani nehovoriac. Bez týchto dát sa nedá rozhodnúť, ktorú budovu má vôbec zmysel obnoviť. Martin Michalec to zhrnul úderne: „Bez dát sme slepí, ak sme slepí, nespravíme nič." Niektoré samosprávy už na energetických manažérov nečakajú a merače si inštalujú samy.
Súkromné peniaze a úspory, ktoré sa zatiaľ nerátajú
Práve tu vstupujú do hry garantované energetické služby a súkromný kapitál. Martin Michalec ponúkol jednoduchú matematiku: keď štát uvažuje o zhruba 500 miliónoch eur ročne, energetické spoločnosti sú ochotné túto sumu „napákovať" vlastnými investíciami – ak sa nájde model spolufinancovania. A pripomenul, že najväčší potenciál nie je v plošnom zateplení, ale v inteligentnej prevádzke. Aj tá najmodernejšia technológia ušetrí málo, ak ju nikto nevie zmysluplne riadiť.
Háčik je v detaile zákona, na ktorý upozornil Petr Robl. Do úspor, z ktorých sa garantovaná služba spláca, sa dnes nedajú započítať prevádzkové úspory – napríklad keď po výmene kotla na uhlie za tepelné čerpadlo netreba troch kuričov, ale jedného revízneho technika raz za týždeň. Práve tieto úspory robia projekty životaschopnými a nový zákon by ich mal konečne uznať.
Nad celou debatou visela jedna čísla, ktoré zhŕňa všetko ostatné: kým v poslednom roku išlo na verejné budovy z rôznych zdrojov okolo 250 miliónov eur, v roku 2028 hrozí prepad na 50 miliónov – pokles o osemdesiat percent. Pripravené projekty pritom existujú, dopyt samospráv je obrovský a súkromní investori čakajú s peniazmi v ruke.
Problém teda nie je nedostatok záujmu ani nedostatok kapacít. Problém je, že štát rozdáva peniaze spôsobom, ktorý odrádza od návratného financovania, rozhadzuje žiadosti medzi šesť úradov a rozhoduje sa bez dát. Ak nový zákon tieto tri veci nezmení – nasmeruje financovanie k návratným nástrojom, zjednotí poskytovateľov a prinúti štát merať vlastnú spotrebu – ambiciózne ciele zostanú len číslami na papieri. Nech aj k nim vznikne pekné propagačné video.
Celý záznam diskusie: